Štúrová 11, 811 02 Bratislava

EN

+421 910 506 055

Vzostupy a pády Americkej ropnej produkcie.

USA – dlhá história ropných horúčiek a krachov

Vzostupy a pády Americkej ropnej produkcie.

USA majú s ropnými horúčkami a krachmi bohaté historické skúsenosti. Už na prelome 19. a 20. storočia sa investovalo, špekulovalo a vŕtalo v Texase a po rokoch nezdarov sa v Spindletop Hill podarilo urobiť vrt, z ktorého striekalo 100 000 barelov ropy denne, čo bol dovtedy nepredstaviteľný objem. Zrazu bolo ropy toľko, že jej cena poklesla na 3 centy za barel, čo bolo menej, než vtedy stála voda. Biznis sa postupne stabilizoval počas prvých dekád 20. storočia, ale ešte aj v 30. rokoch sa podobná situácia zopakovala. Objav East Texas Oil Field, vtedy najväčšieho ropného ložiska na svete, dokázal paradoxne destabilizovať ropný priemysel, pretože produkcia nekontrolovateľne narastala. Guvernér štátu Texas Ross Sterling sa snažil vynútiť uzavretie vrtov. Bol to neúspešný pokus, ktorý vyústil do podvádzania a pašovania ropy. Väčší úspech mala federálna vláda, ktorej sa podarilo nastaviť udržateľnú produkciu a stabilnejšie ceny ropy.

Prešli dekády, vyvinuli sa väčšie ropné spoločnosti ako Amoco (neskôr ju kúpila BP), Texaco, Shell Petroleum Corporation či Mid-Kansas and Gas Company (neskôr Marathon Oil), z ktorých viaceré v nejakej podobe fungujú dodnes. Neskôr prišli ropné šoky (v 70. rokoch), cena ropy prudko kolísala, aby sa od konca 80. rokov postupne stabilizovala a až do roku 2004 nestúpala nad 40 USD za barel. Následne sa začal silný rastový trend cien ropy. Rast začal inváziou do Iraku a pokračovalo to zmenou elasticity trhu s ropou od roku 2005. Dovtedy aj menší nárast cien ropy viedol k značnému nárastu produkcie. Po hurikáne Katrina, ktorý spôsobil veľké škody a dočasné zníženie produkcie ropy a výroby ropných produktov v rafinériách, ceny benzínu vzrástli na historické maximá. V dôsledku pokračujúceho konfliktu v Iraku klesala aj tamojšia produkcia ropy. V polovici roka 2006 prekonala cena ropy historické maximá (79 USD za barel), hneď na začiatku roka 2008 bola prekonaná hranica 100 USD za barel. V prvej polovici roka 2008 pokračoval silný rast cien ropy v dôsledku slabšieho USD, geopolitického napätia (Izrael vs. Irán), útokov na ropnú infraštruktúru (nigérijskí militanti útočili na ropovod) a klesajúcich stavov komerčných zásobníkov ropy. Historický cenový rekord bol vytvorený na začiatku júla 2008, keď cena ropy Brent presiahla hodnotu 145 USD za barel.

Následne prišla finančná kriza, prepad dopytu a voľný pád cien ropy o 78% od júla 2008 do decembra 2008. Zotavenie však bolo opäť pomerne rýchle a už o dva roky neskôr bola cena ropy opäť pri úrovni 90 USD za barel. A tu práve začína zaujímavá časť histórie amerického ropného priemyslu. Zatiaľ čo rast cien ropy medzi rokmi 2000 až 2008 nemal na americkú produkciu väčší vplyv (práve naopak, produkcia klesla z úrovne 6 na 5 miliónov barelov ropy denne), návrat ceny ropy nahor od roku 2009 bol úplne iný príbeh. Medzi rokmi 2011 až 2013 sa cenová hladina držala v priemere na úrovni 90 USD za barel a preto dávalo zmysel investovať do nových technológií, ktoré umožnili dostať ropu z miest, kde to predtým nebolo rentabilné. Nastala éra bridlicovej produkcie (shale oil). Americká produkcia ropy sa v roku 2012 opäť dostala na úroveň 6 miliónov barelov denne, na začiatku roka 2013 na 7 miliónov, na konci jeho konci na 8 miliónov a v roku 2014 na 9 miliónov. V tom čase už nastal silný pokles cien ropy, pretože rastúca produkcia v USA začínala mať globálny dosah a OPEC odmietol svoju produkciu znížiť. Ani to však nezastavilo americký boom a začiatkom roka 2018 produkcia prekonala 10 milionov barelov a dokonca ešte počas toho istého roka prekonala 11 miliónov barelov a pokračovala v raste. Ceny ropy pritom mali ďaleko k tým, na aké sme boli zvyknutí v rokoch 2011 – 2014. Ako to bolo možné?

Aby ste vyťažili ropu z bridlice, potrebujete technológiu. Konkrétne tzv. frac spread. Bez neho ropu zo zeme nedostanete. Spoločnosti, ktoré chcú ťažiť ropu, investujú do tejto technológie a zaujíma ich jednoduchá rovnica. Koľko zaplatia za techniku (plus ďalšie náklady) a koľko získajú za vyťaženú ropu. Pred rokom 2014 mali ropní producenti doslova hody a mohutne sa investovalo do ďalších vrtov. Keď sa cena ropy začala od júla 2014 prepadať, udiala sa zaujímavá vec. Až do decembra (teda celých šesť mesiacov po začiatku prepadu cien) sa počet vrtov výrazne neznižoval. Dôvod? Nikto nečakal, že cena ropy sa tak prudko prepadne. Napríklad Goldman Sachs očakával v 1Q2015 ceny ropy na úrovni 85 USD za barel a táto banka bola vtedy najväčším pesimistom (ostatní čakali vyššie ceny). Trhová cena však dosiahla úroveň 85 USD už v októbri a na konci roka bola pod úrovňou 60 USD za barel. Začiatok roka 2015 bol ešte horší, pokles pokračoval.

Počet vrtov začal klesať voľným pádom, až keď cena ropy WTI poklesla pod 60 USD za barel. Potom bola prestávka, keď cena ropy oscilovala v pásme 45 – 60 USD za barel, čo naznačuje, že break-even cena producentov (teda taká, kde boli náklady a výnosy producentov v rovnováhe) bola v okolí úrovne 60 USD za barel. Nová vlna likvidiácie vrtov prišla s poklesom ceny ropy pod 45 USD a odraz nahor (nárast počtu vrtov) prišiel až s návratom nad 45 USD za barel. Toto je zvláštne, keď najskôr bola dôležitá úroveň 60 USD za barel a následne 45 USD za barel. V novinách sa písalo, že producenti sa stali efektívnejší a znížili náklady. Toto je určite aspoň čiastočne pravda, ale celý obraz je omnoho komplexnejší.

Tí producenti, ktorí ešte stihli ceny ropy spred leta 2014, urobili obrovské zisky a to vysvetľuje, prečo mali toľko entuziazmu aj na jeseň 2014, keď už cena ropy padala. Mali rezervy a neverili, že cena ropy poklesne až tak výrazne. Lenže tie zisky a rezervy boli hlavne na papieri, pretože technológia bola nakúpená na úver. Tieto úvery vlastne poháňali prvú vlnu boomu, ktorá trvala do roku 2014. Keď cena ropy poklesla pod 40 USD, začala sa likvidácia. Veľkí hráči, napríklad Halliburton a Schumberge (teda Oil Field Service Companies alebo aj Pumpers), ktorí servisujú vrty a poskytujú podporu ropným spoločnostiam, mali možnosť nakúpiť málo používané (rok – dva služby) frac spready za zlomok ich hodnoty.

Ropné spoločnosti, ktoré prežili, mali stále dlh. A servisné firmy mali zase techniku, ktorá bola nevyužitá. A tak si pomohli navzájom. Len čo sa cena ropy dostala späť na 50 USD za barel, začali servisné firmy prenajímať frac spready za drobné. Ropné spoločnosti (tlačené bankami a držiteľmi dlhopisov) tak začali zvyšovať aktivitu, aby splácali aspoň úroky, možno trochu istiny. Zabudnite na dividendy (toto začínalo hnevať investorov). Začala sa druhá vlna boomu. Producenti ropy (Oil Operators) na tejto druhej vlne veľa nezarobili. Vyplatili dlhy z prvej vlny boomu (sčasti) a prežili. Ani servisné spoločnosti nemali na ružiach ustlané, museli odpísať veľkú časť hodnoty technológie, ktorú nakúpili.

Druhá vlna boomu pritom na prvý pohľad vyzerá ako úspech. Ceny ropy boli nižšie ako počas prvej vlny (nikdy sa nedostali nad 80 USD za barel), ale produkcia bola vyššia. Prvá vlna vyvrcholila niekde pri 9,5 milióna barelov, druhá vyvrcholila na úrovni 13,1 milióna barelov. Niečo sa ale zmenilo a už na prelome rokov 2018 a 2019 bolo vidieť diametrálne odlišné správanie sa ropných producentov. Prudký prepad cien ropy v závere roka 2018 spôsobil pokles počtu vrtov a objemu investícií. Tomu sa dá rozumieť. Lenže zatiaľ čo sme počas rokov 2016 a 2017 videli ceny ropy v pásme 40 – 55 USD za barel a rastový trend počtu vrtov (čo znamena väčšie investície a väčší dopyt po technike), počas roku 2019 sme pri porovnateľných (dokonca vyšších) cenách ropy videli opačný trend. Dokonca sa dá povedať, že zatiaľ čo v roku 2017 pri 50 USD išli operátori do biznisu, o dva roky neskôr pri 60 USD za barel išli opačným smerom.

Príčinou bolo, že producenti aj servisne spoločnosti už znížili svoj dlh a nemajú potrebu drieť za pár drobných, len aby utiahli splátky úrokov. Ak máte dlh, musíte robiť. Ak nemáte dlh, môžete si dovoliť aj chvíľu stáť. Prípadne začať zákazníkom účtovať aj o niečo vyššie ceny, než ste mohli v horších časoch. A presne to začali servisné spoločnosti robiť. Začali za prenájom frac spreadov účtovať viac.

Jeden spread urobí ročne 30 – 40 vrtov, trvá mu približne tri dni, kým dostane prvú ropu na zemský porvrch. Má výkon 50 000 konských síl a stojí 30 – 60 mil. USD za kus. Zatiaľ čo v roku 2014 bola väčšina týchto strojov v USA v dobrej kondícii, lebo sa používali len krátku dobu, o päť rokov neskôr je situácia odlišná. Niektoré sa už päť rokov nezastavili a začínajú sa kaziť. Nové sa už nekupujú, pretože banky energetický sektor prestali úverovať, považujú ho za rizikový (nemožno sa im čudovať po tom, čo si prežili). Investori sú nahnevaní, pretože veľa z nich nedostalo žiadne dividendy. Zároveň po závere roka 2018 zistili, že volatilita na trhoch s ropou nezmizla, práve naopak.

Flotila použiteľných frac spreadov teda klesá a hráči na trhu majú nižšiu motiváciu investovať do nových vrtov. Preto bolo už pred epidémiu koronavírusu zjavné, že americká ropná produkcia dosiahla svoj vrchol, ktorý skrátka nepôjde prekonať a je iba otázkou času, kedy začne klesať. Epidémia tento vývoj len urýchlila. Nižsie graf ilustruje vývoj ropného boomu v USA medzi rokmi 2014 a 2019. Vidíme vývoj ceny ropy WTI a počtu vrtov na týždennej báze. Zvýraznené sú tri zaujímavé udalosti. Oneskorená reakcia producentov z roku 2014, rastúci počet vrtov v čase stabilných cien v pásme 40 – 55 USD za barel v rokoch 2016 a 2017 a opačný trend počtu vrtov pri rovnakom stabilnom pásme v roku 2019.

Graf č.1: Zdroj dát: eia.com, bakerhughes.com, vlastné prepočty CM Capital.Graf: Zdroj dát: eia.com, bakerhughes.com, vlastné prepočty CM Capital.